Miesto: KC Eleuzína, Horná ružová 1
Vernisáž: 07. JÚN 2025 o 16:00
Trvanie výstavy: 07. JÚN - 15. JÚL 2025
Kurátor: Adam Macko
Otváracie hodiny: NON-STOP
www.lenkalukacovicova.sk
www.eleuzina.sk

„Poetika kódovania osciluje medzi osvieteneckým znepokojením a okultným snením, a vyvoláva opojné vízie vnútorného sveta.„
Nadim Samman: Poetika kódovania. Umenie v technocéne. 2025

Lenka L. Lukacovicova — Personal autonomy

Individuálna výstava prezentuje otvorený cyklus Personal Autonomy, vktorom autorka kontinuálne rozvíja témy pamäte, intimity, vzťahu k okoliu ako zrkadleniu identity individuálnej i kolektívnej. Ponúka tematické mikro-príbehy, kde sa objavuje portrét, figuratívne motívy aj formy súkromného a verejného priestoru. V kontexte pohnutej súčasnosti sa Lukačovičová obracia na rodinný album spomienok, dialóg srodičmi ablízku tvorivú metódu seba- historizácie aauto-personalizácie. Výstupom je intímny denník, prepájajúci minulosť a súčasnosť, so znejasneným autorstvom nabádajúcim k diváckej reflexii.

Autorka vníma fotografiu ako tekuté médium, základnú bázu pre priestorovú manifestáciu, ktorá je pre celkové pôsobenie diel kľúčová. Autonómia umeleckého druhu, príznačná pre modernistický výklad, ustupuje novým vzťahom mimo základný povrchový rámec a „zrozumiteľný“ obraz s cieľom: „...prekračovania hraníc techniky jej samotnými prostriedkami, a tak zároveň ju reflektovať... pokračovať v boji proti jej priehľadnosti.“1. Veristické stratégie sú narúšané estetickými zásahmi – analógovým vizuálom, množením, syntetickou kolážou s apropriovanými obrazmi, postprodukčnou úpravou. Skrze zakúpené a nájdené fotografie z online databáz, dotváraných do existujúcich záberov, vznikajú komentáre k historickému významu asocio-emancipačnému vývoju samotného média. Zároveň aj konfrontácia autorstva, kde Lukačovičová zámerne spochybňuje časovosť vzniku či autentickosť záznamu. Fotofilmy z dneška sa prelínajú so staršími zábermi. Vizuálna fúzia pôvodnej a súčasnej rodiny je umocnená inštaláciou na sklá smartfónov, ktorá stiera technologický posun média. Krehká realizácia korešponduje so samotným fundamentom osobného spomínania.

Pilierom výstavy je samostatne stojací objekt z ružového sadrokartónu, s povrchom pokrytým výberom diel. Voľba formy objektu je zároveň intervenciou do vonkajšieho priestoru, voľné nadviazanie na tzv. verejný podstavec. Vonkajšia ikonografia imituje motív jednorožca z fotografie. Fotografická koláž upravovaná umelou inteligenciou zachytáva historickú situáciu Perevod-u v Moskve v roku 1994, so zobrazením autorky s otcom v dave na proteste. Odvrátená strana zase situáciu každodennosti ruskej domácnosti v tom čase. Potreba tohto výskumu, spomienok na detstvo v porevolučnej Ruskej federácií, je motivovaná pohnutou súčasnosťou Ruska ako agresora vojny v susedskej Ukrajine. Ako možno vzťahovať osobnú spomienku na realitu dneška, súčasnú rodinu, rôzne formy potenciálneho ohrozenia? Autorka ponúka cestu vrstvených kódov, určitú sedimentáciu udalostí aj terapeutický rozmer aktu skrze dialóg s matkou a otázok otcovi. Tento formát zdvojovania momentiek z minulosti a súčasnosti, vytvárania digitálnych dvojníkov, nás vyzýva k prehodnocovaniu a upovedomuje o nestálosti našej vlastnej percepci

Lenka L. Lukacovicova — Personal autonomy

Výber špecifických materiálov pre podklad núti diváka aj k symbolickej analýze významu – napr. sklo ako atribút krehkosti (a) pamäte, sadrokartón ako stavebný prvok doslova aj metaforicky. Prezentácia je koncipovaná ako inštalačný environment, kde jednotlivosti sú citlivo prekladané horizontálnym aj vertikálnym umiestnením. Vizuálnou osou kompozície je farebný kontrapunkt, v tejto konkrétnej inštalácií rôzne odtiene ružovej, ktorú si autorka familiarizovala skrze dcéru. Jednorožec s ružovými krídlami, vlajka, detská sukňa, krhla, ružové filtre, chronologicky prepájajú naratív a v určitom zmysle unifikujú čas dejov a udalostí. Výber ružovej farby je aj symbolickým prihlásením k hodnotám EU – slobode a spokojnosti.

Výstava ako celok ponúka prierez tém a stratégií pre Lukačovičovej dielo esenciálne. Denníkové formy polemizujú o prežívaní bytia, rituáloch, ktorými ho obohacujeme (čím si vytvárame individuálnu mytológiu), sú zamýšľaním sa nad preberaním pozorovaných vzorcov ako aj osobným výberom učenia a poznávania. Voľba figuratívnosti zase ukazuje, ako kľúčové je v západnom umení používať ako referenčný rámec telo. Autorka k médiu pristupuje intuitívne, sústredí sa na všedné detaily, vizuálne či hypertextové odkazy, ktoré nachádza a znova(zviditeľňuje). Výber je nenáhodný, cielený na vyvolanie reflexie. Fotografiou ako angažovaným prvkom zároveň vstupuje do priestoru a revitalizuje ho. Núti nás polemizovať nad povahou tzv. banality ako umeleckej stratégie. Zastavenie pri bežnosti je otázkou verejného scitlivovania, ako aj osobnou meditáciou pre možný potenciál ľudstva. Kritický rozmer ostáva – práve na akcentovaní banality ho možno identifikovať ako vymedzenie proti dehumanizačným efektom súčasného systému, ktorý rozrušuje hrany medzi súkromným bohatstvom a osobnou hodnotou, kým život stratí svoju absolútnu cenu. Lukačovičovej záznam života je nespektakulárny, vtipný, nosný, uveriteľný, empatický.

„ Via negativa... v skľučujúcom prostredí kapitalizmu a dohľadu háji ľudský obraz, ktorý nie je možne redukovať na obyčajný dátový súbor. Ide o analógovú kultúru digitálneho... (kt.) prehovára prostredníctvom analógie – ľudovým jazykom. Otázkou zostáva, či je táto ideológia a jej ikonografické zobrazenie dostatočnou protiváhou voči množstvu čiernych skriniek, s ktorými sa dennodenne stretávame.“2

→ Adam Macko

Poznámky:
1 Jakub Stejskal: Metakunsthistorie. Vydavatelství Display – sdružení pro výskum a kolektivní prax. Praha 2023. ISBN 978-80-908903-7-4

2 Nadim Samman: Poetika kódovania. Umenie v technocéne. Preklad Eva Drexlerová, Václav Janoščík a Ondřej Trhoň z angl. orig. Poetics of Encription: Art and Technocene, 2023. Vydala Galerie Rudolfinum v spolupráci s Goethe-Institute Česká republika. 2025. ISBN 978-80-86443-68-3

Lenka L. Lukačovičová (1987) je absolventkou doktorandského štúdia na Katedre fotografie a nových médií Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (prof. Ľubo Stacho). Vo svojej tvorbe sa primárne venuje fotografickému médiu, jeho presahom a inštalácii. Je laureátkou ceny Nadácie NOVUM. Pedagogicky pôsobí na domovskej katedre VŠVU, kde vedie Protoateliér.

– – –

PARADAJS PHOTO je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!